Ráno som vstala sama. Aké prekvapenie! ;) Skontrolovala som čas 6.20am. Ešte som si zaborila hlavu do vankúša. Rozmýšľala som, čo budem robiť. Spomenula som si na včerajší večer. Musela som sa usmiať. Ešte som chvíľu leňošila v posteli a potom som sa dostala do obývačky. V telke bežala nejaká rozprávka, ale chalani sa venovali príkladom.
"Čo to máte?" opýtala som sa.
"Iba matiku", mávol rukou Andrew.
"Pár rovníc."
"A nemáte náhodou len 9 rokov? Nie je to divné, že počítate rovnice?" nechápala som.
"Tebe to ešte nikto nepovedal?" zdvyhol hlavu Jacob. Pokrútila som hlavou.
"My sme, podľa všetkých testou na psychológiu a ktovie, čo ešte, na svoj vek nadmerne vyspelí. Fyzicky máme 9, rozumovo 12", vysvetlil mi to filozoficky. Iba som mlčky pozerala.
"Takže, nemám mladších bratov o 9rokov, ale iba 6?" Chalani pokývali hlavami na súhlas a ďalej sa venovali matike. Prešla som do kuchyne. Emilly chystala raňajky.
"Dáš si toasty?" opýtala sa ma.
"S džemom prosím. Kedy vlastne začali byť chalani 'geniálny'?" opýtala som sa.
"Oni už od malička skúšali veci, ktoré deti v ich veku nechápali. Napríklad, keď mali tri, začali sa hrávať s kalkulačkou. Pýtali sa ma, čo je to za číslo a načo je toto tlačítko a tak. Myslela som, že je to normálne. Ale keď v 4-rokoch začali čítať knihy, mala som podozrenie. Učiteľky v škôlke mi stále hovorili, že je to normálne a tak. Takže na základku už prišli s tým, že vedeli čítať, písať aj počítať. V druhej triede mali nejaké testy zručnosti, či čo to bolo a chalani mali tieto výsledky veľmi vysoké. Zašla som teda s nimi ku psycgologičke a tá nás ihneď poslala na špeciálnu školu pre nadané deti." Zosmutnela som. O toľko som toho prišla... Ale možno to bolo aj lepšie, lebo by som sa potom mohla cítiť ako jediné dieťa bez talentu. Rýchlo som sa naraňajkovala a šla som k Robertsonovcom. Tam už ma čakala Monica aj s malou Charlotte.
"Ahoooj!!!" zdravila ma Charlotte už vo dverách.
"Ahoj", objala som ju a šli dnu.
"Čaká na teba už od 7pm. Bolo dosť ťažké jej vysvetliť, že prídeš až o 8pm." Usmiala sa na mňa Monica.
"Dobre tak ja idem do práce", povedala Monica, objala Charlotte a nasadla do svojho auta.
"Ako skončilo rande?" opýtala sa ma Charlotte hneď ako sme mali istotu, že to nikto nepočuje.
"To nebolo rande", povedala som jej už po tisíci-krát. Charlotte na mňa pozrela.
"Ale inak to bolo fajn."
"Lori + Jason! Lori + Jason!..." toto si spievala celou cestou až na dvor. Prestala až keď k nám prišiel Cone. Charlotte sa zahanbene schovala za mňa. Cone sa usmial.
"Ahoj", povedal a ani nečakal na odpoveď. Hneď ma pobozkal. Pred Charlotte, pred všetkými susedmi (ak tam nejaký boli). Ale bolo mi to jedno. Znovu som cítila ten nádherný pocit ako včera. Motýliky a tak. Potom si uvedomil, že Charlotte je stále pri nás. Pozerala na nás s otvorenými ústami.
"Ahoj", usmiala som sa.
"Čo robíte?" opýtal sa nás.
"Práve sme šli vonku", povedala som. Charlotte sa ešte stále nezmohla na slovo. Taký šok asi ešte nezažila. Na 5-ročné dieťa však niektoré veci chápala až príliš dobre ;D.
"A nechcete ísť do parku?" opýtal sa.
"Ale Lori musí byť so mnou", povedala Charlotte a chytila ma za ruku ako svoj majetok. Cone sa usmial.
"Ja som myslel obe", usmial sa a vzal Charlotte na ruky. Niesol ju celou cestou až do parku. Toto nebol ten "náš" park. Tento bol aj s hojdačkami, preliezkami a aj malý stánkom s občerstvením. Charlotte sa ihneď išla šmyknúť na jednej šmýkľavke. Ja s Coneom sme si sadli na blízku lavičku, aby sme mali Charlotte na očiach. Charlotte nám kývala z každého miesta kam sa dostala. Samozrejme, museli sme jej odkývať. A veľa chodcov sa na nás pozeralo. Asi si mysleli, že sme pár a Charlotte je naša :D.