Cone mi volal, no nedvíhala som. Vypla som si mobil.
*u mňa doma*
"Dobrý. Je Lori doma?" opýtal sa Cone pri dverách.
"Ty debil!" vynadal mu otec. "Najskôr ju nabúchaš a potom prídeš do jej domu ako nič?!"
"Čože?" Cone bol zarazený.
"Lori je tehotná", povedala Emilly.
"Tehotná?! Prečo mi to nepovedala?"
"To neviem, ale vypadni z môjho domu!"
"Je doma, či nie?"stál si Cone za svojím.
"Vypadni!" kričal otec.
"Nevieme kde je. Predchvíľou ušla z domu", odpovedala Em.
"Do pekla!" zanadával Cone. "Musím ju nájsť!" povedal a nasadol do auta.
*v parku*
Niekto ma poklopkal po pleci.
"Čo tu robíš?" opýtala som sa so slzami.
"Prišiel som si po svoju priateľku a matku môjho budúceho dieťaťa", usmial sa.
"Ty už o tom vieš?"
"Samozrejme. Tvoj otec ma síce skoro zabil, ale ako vidíš, som tu. V celej svojej krá... To je jedno. Som tu."
"Ako si ma našiel?"
"Nebolo to ťažké. Uvedomuješ si koľkokrát si tu bola za minulý týždeň?" opýtal sa ma.
"Asi veľa."
"A presne tak som ťa našiel. Poď ideme domov."
"Ja sa tam nevrátim!" vytrhla som sa mu.
"Ja myslím ku mne domov."
"Prepáč."
"Za čo?" pozrel nechápavo.
"Za to dieťa."
"Uvedomuješ si, že za to môžem ja? Čo si mala z biológie?" opýtal sa s úsmevom. "A netráp sa. S tvojimi rodičmi to vybavím. Ideme ti domov pre veci. Dobre?"
"Nie!" vykríkla som. Tá predstava ma desila.
"Ale potrebuješ oblečenie. Ale ak chceš, môžeš mi po dome behať nahá. Ja by som sa nebránil", usmial sa.
"Dobre. Ale až v noci keď budú všetci spať", povedala som.
"Ale musím im zavolať, že som ťa našiel, aby nevolali políciu."
"Ale ak im povieš, že som u teba, pošlú fízlov k tebe a obvinia ťa z únosu. A ak by som sa ťa chcela zastať, tvrdili by, že mám štockholmský syndróm."
"Ja to riskujem. Aspoň z pedofílie ma nemôžu obviniť keď si už dospelá", usmial sa.
"No dobre", súhlasila som napokon a nechala som sa viesť do auta.
"Daj mi číslo na otca. Pošlem mu sms."
"Radšej ti dám Emilly. Ona mu to povie a on ti nebude volať."
"Ako povieš." Doma som mu nadiktovala číslo.
"A čo budeme robiť?" opýtal sa.
"Neviem", povedala som bez duše.
"No ták! Veď to, že si tehotná nie je žiadna tragédia. Ja som šťastný. A na tom, čo si myslia ostatný nezáleží."
"A čo môj názor?" opýtala som sa.
"Aký máš na to názor?"
"Nechám si ho", pobozkala som ho.
"Nič iné by som ti ani nedovolil", povedal a zhodil ma na gauč. "Milujem ťa. Vlastne vás obe."
"Obe?"
"No áno. Chcel by som dievčatko", povedal skromne.
"Tak si drž palce", povedala som a pritiahla som si ho k sebe.