Ráno som sa zobudila. Do izby prenikali silné lúče slnka. Poobzerala som sa po izbe. Ešte stále som neverila, že je to môj nový domov. Pozrela som na mobil. 8:23am. Vstávať sa mi nechcelo, ale všimla som si jednu prijatú správu.
"Tak ty sa len tak vytratíš do Kanady a ja o ničom neviem?! To si mi urobila naposledy! A aké to tam vlastne je? Nevadí ti časový posun? Keď budeš mať čas, ozvi sa mi. Tracy."
Tracy je moja najlepšia kamoška v LA už od škôlky. V tom zhone som na ňu úplne zabudla. Napíšem jej neskôr. zhodnotila som v hlave. S veľkou námahou som vyšla z postele. Dokotúľala som sa do kuchyne, kde čakali raňajky.
"Dobré ráno", pozdravila som ospalo.
"Dobré", usmiala sa na mňa Emilly. "Otec si šiel po niečo do firmy. Zachvíľu je späť", povedala s úsmevom.
"Chalani ešte spia?" opýtala som sa.
"Nie šli na jeden denný tábor. Učia sa tam hrať na hudobných nástrojoch," vysvetlila. "Ty hráš na niečom?"
"Vlastne áno. Na nervy a na gitaru," usmiala som sa. "Ale ľudia majú radšej keď hrám na gitaru." Emilly sa rozosmiala.
"Čo je vám vtipné dámy?" opýtal sa otec.
"Ahoj oci!" vstala som os stola a šla mu dať pusu na líce. Vyzeral prekvapene, ale nakoniec sa usmial.
Poobede som šla s Emilly a otcom vyzdvihnúť chalanov. Po cestemi poukazovali mesto. Šli sme peši. Veď to bolo len asi 5 blokov.
Keď sme prišli ku nejakej budove podobnej škole, chalani nás už čakali. Bez pozdravu ma zatiahli do dvora a nahlas zakričali:
"To je ONA!!!" Všetci obrátili zrak ku mne. Jeden chlapec prišiel až ku mne.
"Andrew hovoril, že si pekná, ale ja som mu neveril. Prepáč." Najprv som nechápala, ale nakoniec som zo seba dostala:
"To je v poriadku" a usmiala som sa. Jacob pyšne zvihol a hlavu a ako pravý gentleman ma odviedol von.Všetky decká zanami pozerali.
"Ale sme im dali!" povedali chalani naraz a dali si ťukec. Otec a Emilly na nás veselo pozerali. Celú cestu domov som počúvala o tom, ako sa hrá jednotlivý akord.
"A vieš zahrať C?" opýtal sa Andrew.
"Samozrejme," povedala som jednoducho.
"A D?" znela otázka od Jacoba.
"Keď vám poviem, že ich viem veľmi veľa, necháte napokoji?" usmiala som sa.
"Ale musíš mi ich zahrať! Chceme totiž dôkaz!"
"Dobre. Len čo si zoženiem gitaru." Otec zrazu odbočil do nejakej uličky. Zobral len mňa, nikoho iného. Emilly sa usmievala takže som usúdila, že vie o čo otcovi ide. Zamierili sme do hudobnín. Predomnou sa rozprestierala asi stovka gitár. Pripadala som si ako v raji.
"Tak ktorú?" opýtal sa otec po chvíli.
"Keď ja neviem! Všetky sú nádherné!" povedala som bezmocne.
"Tak aspoň farbu."
"Čierna." Predavač nám ukázala asi 50 gitár, no ja som si nevedela za nič vybrať.
"Vezmeme túto," povedal potom otec. VYbral nádhernú čiernu s bielym lemom a zeleným okolím. Kúpil mi aj púzdro a pár trsátok. Keď sme vyšli von z obchodu, Jacob sa na mňa vrhol.
"Ukáž, ukáž!" jačal.
"Doma," schladila som ich rozhodným hlasom. Obaja pozreli do zeme. Asi trucovali, ale to mi bolo jedno, lebo som si uvedomila, že som vôbec nepoďakovala.
"Vďaka oci. Vážne si to cením" a dala som mu pusu na líce.
Práve sme prechádzali okolo busovej zastávky, keď mi do očí padol plagát: Hľadám opatrovateľku. Ihneď som bežala ku otcovi a ukázalo mu to.
"Ty chceš pracovať?" pozrel prekvapene.
"Snáď si si nemyslel, že som sa prišla iba priživiť!" povedala som urazeným tónom.
"Tak dobre. Môžeš to skúsiť", povedal otec zmierlivo. Šťastne som sa pobrala domov. Andrew stále sledoval ako sa počas mojej chôdze gitara natriasa. Vyzeral, akoby ho zhypnotizovala ;)